Ako čítať rodokmene a na čo nám slúžia?

Rodokmeň (PP) predstavuje prehľadné usporiadanie predkov alebo potomkov psov so záznamom o ich najdôležitejších znakoch a vlastnostiach a je dôležitou súčasťou plemenárskej a chovateľskej práce. Umožňujú poznať spôsoby pripárovania, zošľachťovania línii, rodín a poznať vznik psa. Umožňujú určiť čistokrvnosť, rodokmeňovú hodnotu, stupeň príbuznosti, genetickú prevenciu či kontrolu dedičnosti zdravia. Ak sa v rodokmeni nenachádzajú tieto údaje, je len obyčajným výpočtom psov v danej línii alebo rodine a môže sa použiť iba na poznanie, či je sledovaný pes produktom príbuzenskej plemenitby alebo či pripárované psy nie sú navzájom príbuzné. 

Rodokmene s vyznačením znakov a vlastnosti sa používajú v plemenárskej práci a podľa nich sa určuje rodokmeňová hodnota psov. Štúdium rodokmeňov má veľký význam pri zošľachťovaní a pri zisťovaní, či sa v rode nachádza pes s dedičnou chybou (dedičné zaťaženie) a ako sa táto chyba prenáša na potomstvo (spôsob jej dedičnosti). Podľa rodokmeňa sa pripárujú vhodné psy tak, aby potomstvo dosiahlo lepšie vlastnosti ako rodičia a zabránilo sa vzniku psov s dedičnými poruchami zdravia. Na základe rodokmeňa možno predpokladať pravdepodobnosť získania určitých vlastnosti od predkov, a preto pri posudzovaní psov hovoríme o ich pravdepodobnej hodnote podľa pôvodu.  

V rodokmeni sú zaznamenávaní predkovia psa (rodičia, starí rodičia, prastarí rodičia atď). Preukaz pôvodu obsahuje rodokmeň, v ktorom sú vypísaní predkovia do 4. generácie. Niektoré plemená majú aj svoje databázy (napr. westíky majú databázu Westie Info), kde si človek vie bez väčšej námahy zistiť predkov až do 10. generácie. Tí, ktorí databázu nemajú k dispozícii, si predkov zisťujú sami. Otec psa sa v preukaze o pôvode uvádza hore vľavo, za ním nasledujú rodičia otca a a za nimi starí rodičia.  Matka psa sa uvádza dole vľavo, za ňou nasledujú rodičia matky a za nimi starí rodičia. Z rodokmeňa vie ktokoľvek prečítať mená predkov psa, výstavné ocenenia, zápisné číslo, farbu a v niektorých prípadoch aj ocenenia zo skúšok či zdravotné vyšetrenia. 

Rodokmeň delíme na:

• Rodokmeň predkov (VÝVOD) - je záznam priamych predkov, z ktorých potomok vznikol. Pri týchto rodokmeňoch sa postupuje od hodnoteného psa (nazývaného tiež proband) k jeho predkom. Pod predkami rozumieme priamych rodičov, starých rodičov, prarodičov, praprarodičov atď. Títo predkovia tvoria jednotlivé generácie predkov a ich počet sa z generácie na generáciu zdvojnásobuje. V takomto rodokmeni sa samce označujú štvorcom a samice krúžkom.
• Rodokmeň potomkov (ROZROD) - obsahuje rozpis potomkov od jedinca alebo rodičovského páru. Pri týchto rodokmeňoch sa vychádza od určitého plemenníka (napr. zakladateľ línie, kmeňa) alebo od páru rodičov a zaznamenávajú sa ich potomkovia v jednotlivých generáciách. Takto sa najlepšie znázorňujú jednotlivé línie, kmene ba až vznik plemena. Výborne sa dajú sledovať aj dedičné chyby s vyznačením, ktoré zvieratá boli postihnuté, aká je frekvencia týchto chýb, podobne možno sledovať aj rôzne znaky a vlastnosti. Niekedy sa do rodokmeňa potomkov zaznamenávajú len samce (častá prax napr. v chove koní) používané v plemenitbe a ostatné potomstvo sa nezaznamenáva.

Určovanie príbuznosti psov z rodokmeňov

Pri plemenitbe psov na základe poznatkov o dedičnosti sa v praxi pária len nepríbuzné psy. Príbuzné psy sa môžu páriť len vtedy, keď chceme upevniť ich niektoré hodnotné vlastnosti. Príbuzenská plemenitba sa uskutočňuje spravidla len v kmeňových chovoch (najčastejšie v žrebčínoch) za metodického vedenia plemenárskeho odborníka. Pod príbuzenskou plemenitbou rozumieme párenie takých psov, ktoré majú v piatich generáciách predkov niektorého spoločného predka.

Použitie príbuzenskej plemenitby môže mať za následok značné oslabenie konštitúcie až degeneráciu. Treba upozorniť, že príbuzenskou plemenitbou sa upevňujú nielen dobré, ale aj zlé vlastnosti. Pretože veľa takýchto znakov a vlastností sa dedí recesívne, môžu sa prejaviť často iba pri príbuzenskej plemenitbe vo forme homozygotov a ich ďalším používaním sa rozširujú.

Zápornou stránkou príbuzenskej plemenitby je zníženie plodnosti, zvýšenie percentá mŕtvo narodených šteniat, vznik monštier, zníženie životaschopnosti, a tým sťaženie odchovu a zníženie kvality určitých vlastností, zníženie odolnosti proti nepriaznivým vplyvom prostredia, oslabenie konštitúcie.

Príbuzenská plemenitba za správneho použitia má za následok vytváranie typov s ustálenou dedičnosťou, čo je pre prenášanie dobrých vlastností vhodné. Psy, ktoré sa používajú na príbuzenskú plemenitbu nesmú mať nežiadúce vlastnosti, najmä nesmú mať takéto vlastnosti rovnaké, pretože tieto vlastnosti by sa upevnili. Príbuzenskou plemenitbou sa vytvorilo veľmi veľa cenných plemien, línií a rodín. Treba ju však použiť zámerne, pričom pes a jeho predkovia musia byť dokonale známi. 

V bežnej praxi sa používa nepríbuzenská čistokrvná plemenitba, ktorou sa dá zabrániť negatívnym vplyvom párenia príbuzných jedincov. Na určenie príbuznosti psov, ktoré chceme páriť, alebo na určenie toho, či skúmané zviera (proband) je produktom príbuzenskej plemenitby, sa používajú rodokmene predkov (vývody).

Priama línia sú jedince usporiadané v rade podľa generácií tak, aby predchádzajúci jedinec dal vznik nasledujúcemu. Poznáme zostupnú líniu, keď je rad usporiadaná v poradí starý otec, syn, vnuk atď., a vzostupnú, keď je rad usporiadaný v poradí jedinec, otec, starý otec atď. 

Pobočná línia vzniká od spoločného predka a zasa ide o rad jedincov. Príbuznosť v pobočnej línií tvorí napr. brat so sestrou, bratranci, sesternice atď. Ak majú súrodenci spoločného oboch rodičov, označujeme ich ako plných súrodencov, ak je spoločný len jeden rodič, hovoríme o polosúrodencoch. 

Príbuznosť psov sa dá určiť 7 spôsobmi:

1. Stupeň príbuznosti v priamej línii je určený počtom generácii, ktorá oddeľuje oboch jedincov. 

2. Stupeň príbuznosti v pobočnej línií je určený počtom generácii, ktoré ležia medzi obidvoma jedincami a ich spoločným predkom. Pri určovaní stupňa príbuznosti v tejto línií postupujeme tak, že vychádzame od jedného jedinca k predkovi, a ďalej od predka k jedincovi v druhej línií.

Podľa stupňa príbuznosti rozoznávame 3 stupne príbuzenskej plemenitby

• pokrvnú (úzku) príbuzenskú plemenitbu, kedy sa pária navzájom brat so sestrou, matka so synom, otec s dcérou, dedko s vnučkou pod., teda v medziach I. a II. stupňa príbuznosti.
• miernu príbuzenskú plemenitbu,  kedy sa pária jedince III. a IV. stupňa príbuznosti, ako sú bratranec so sesternicou, strýko s neterou apod.
• vzdialenú príbuzenskú plemenitbu, kedy sa pária jedince vo vzdialenejšom príbuzenskom pomere, aspoň v V. a vyššom stupni príbuznosti.

3. Metóda tzv. voľných generácií sa používa tak, že sa zisťuje počet generácií psov, medzi ktorými nie je spoločný predok.

4. Vyznačenie generácií predkov, v ktorých sa vyskytuje spoločný predok na určenie stupňa príbuznosti. Generácie predkov počítame najprv na strane matky, potom na strane otca. I. generácia (rad) predkov sú rodičia, II. generácia sú prarodičia atď.

5. Percento príbuzenstva v generácii predkov sa tiež používa na vyjadrenie príbuzenského vzťahu. Podľa toho I. generácia predkov sa skladá z 2 predkov, pričom každý má hodnotu 50 %, II. generácia predkov má 4 predkov s hodnotou každého 25 %, v III. generácii predkov je hodnota každého 12,5 %, vo IV. generácii predkov je hodnota 6,26 % atď. 

6. Metóda straty predkov sa zakladá na tom, že pri nepríbuzenskej plemenitbe v každej ďalšej generácií predkov je dvojnásobok mien. Ak sa v rodokmeni vyskytuje to isté meno, počet predkov sa zmenší. 

7. Koeficient príbuzenskej plemenitby (koeficient inbreedingu) F sa používa na vyjadrenie stupňa príbuznosti. Vypočítava sa však pomerne zložito podľa toho, či ide o príbuznosť v priamom rade alebo v bočnom rade.